Pôvodný význam gréckeho slova „trauma“ je rana. Pojem psychická trauma označuje zranenie psychiky, ktoré býva dôsledkom významne zaťažujúcej skúsenosti. Samotná udalosť nie je traumou, stáva sa ňou až jej dopad na človeka, ktorý ju prežil. Vo všeobecnosti udalosť pôsobí traumatizujúco, ak vážne ohrozuje zdravie alebo život človeka, či iných ľudí, ak je nečakaná, nekontrolovateľná a sprevádzaná prežívaním veľkého strachu a bezmocnosti. Ľudia, ktorí boli vystavení násiliu, zažili dopravné nehody, prírodné katastrofy, vážne telesné alebo duševné ochorenia (vlastné alebo svojich blízkych), zanedbávanie či týranie v detstve, nesú vo svojej psychike i na tele stopy týchto skúseností. Asi jedna až dve tretiny ľudí sa z jednorazovej traumy zotaví aj bez odbornej pomoci. Časť ľudí vďaka traumatickým skúsenostiam dokonca osobnostne vyrastie. Ak sa však človeku nepodarí zaťažujúce skúsenosti prirodzene spracovať, jeho nervová sústava, ako aj iné systémy organizmu, si uchovajú pamäť na tieto skúsenosti. Tak vznikajú rôzne ťažkosti - na telesnej aj psychickej rovine - ktoré môžu pretrvávať celé roky a desaťročia. Obzvlášť kritické sú stresujúce zážitky, ktoré majú niektoré z týchto charakteristík: sú zvláštnej intenzity; dejú sa opakovane; dejú sa v detstve, kým sa človek ešte vyvíja; zahŕňajú najbližších ľudí (ako páchateľov alebo obete); alebo sa úplne vymykajú racionálnemu pochopeniu.
Reakcie traumatizovaných ľudí sa môžu zvonku javiť nelogické, nezmyselné alebo dokonca bláznivé. Často tak vidia traumatizovaní ľudia sami seba. V skutočnosti sú ich reakcie prirodzenou a normálnou odpoveďou na nenormálne skúsenosti. Keď ide o ohrozenie života, organizmus zapne špeciálne mechanizmy, ktoré umožnia prežitie. Tieto mechanizmy už nie sú funkčné, akonáhle nebezpečenstvo odozneje. Traumou zasiahnutý organizmus však nemusí rozpoznať, že nebezpečenstvo pominulo a tak naďalej funguje ako počas ohrozenia - čím sa vyčerpávajú jeho energetické rezervy a zároveň sa jeho reakcie v každodenných situáciách javia neprimerané. Takéto posttraumatické nastavenie organizmu má svoj jasný odraz v nervovej sústave človeka. Traumatizovaný človek nedokáže tento vnútorný alarm vypnúť sám a vôľová snaha a vlastné sily obvykle nestačia na zvládnutie pretrvávajúcich následkov traumy. Často je potrebná odborná psychoterapeutická pomoc.
Ukazuje sa, že aj situácie, ktoré by sme označili ako „malé traumy“ - každodenné stresy, opakujúce sa frustrujúce skúsenosti, ktoré podkopávajú sebahodnotu a sebadôveru človeka (nenápadná šikana na ZŠ, dlhodobo alebo opakovane depresívny rodič a pod.), môžu z dlhodobého hľadiska viesť k rozvinutiu symptómov rovnako závažných ako náhle vážne traumatizujúce udalosti a tak významne obmedzovať kvalitu života.